aero

Hviezdnaté nebo nad hlavou,tisíce žiarivých planét zavesených v čiernote, pes motajúci sa pod nohami. Babka krája koláč, tentokrát s menšou dávkou plnky, alebo náplňou ako by si povedal. Je trochu obschnutý, ale nasiaknutý toľkou láskou až to z neho kvapká. Orechy, potom mak, škrípu s množstvom cukru pod zubami, ale to nevadí, zo starkyných koláčov sa predsa nepriberá... Je to checkpoint, je to miesto z ktorého sa vyráža na tour de cintoríny. Je to ako napakovať sa na trhu množstvom náhrobných kvetov. Lenže tu sú všetky grátis, všetky pestované s nehou, len to počasie bolo strašné, vraví babka. Množstvo nerozkvitnutých púčikov sa vďaka nemu takmer priamo úmerne rovná množstvu podrobných vysvetlení okoloidúcim starenám s rovnakým problémom. Očumovanie, závisť, ohováranie - začarovaný kruh. Miesta posledného odpočinku dýchajú pokojom, teším sa na to moje najobľúbenejšie. Je strašne staré, má hororovú pozíciu a plynie z neho zvláštny závan čohosi neopísateľného. Nie je to volanie krvi, nie je to fyzická prítomnosť ošúchaného kameňa, najviac to asi vystihuje slovíčko čarovnosť. Cítim sa pri ňom magicky, keď sa hrabem v zemi, hnetiem medzi prstami hlinu - má takú inú vôňu aj farbu. Sviečky tu horia krajšie - najkrajšie. Stromy zhadzujú nepotrebný materiál najmä pod náporom jemného vetra, babka sa rozčuľujue, kto to tu to lístie bude stále odhrabávať. Ja odchádzam domov s pocitom o 365 dní starším ako minulý rok, ale rovnako ľahkým...