aero

Naduté kvapky sa zanovito držia koncov ihličia, vyzerajú ako vianočný poprašok. Ten drozd si myslí určite to isté, skrýva sa tak zimne. Nehybne počúva dupot dažďa o našu parapetu a nechápe prečo na neho niekto za sklom tak tupo zíza. Nahnevané nebo má podobné stavy. Ignoruje ich ale s ľahkosťou sebe vlastnou, ľahkosťou vzdušných chumáčov prvotriednej vaty - však je koniec-koncov zvyknuté... Je tak jesenne, ale vlastne aj tak ružovo. Možno na počesť mojich papúč so žltými kvetinkami a možno nie. Vládne flegma alebo melanchólia? To tiež neviem. Je to vlastne jedno - kraľuje vzácny čas sám sebe nerozumieť.